Recenzia výstavy Vratislav Matoušek – Ku koreňom

Ľudia dneška, sú akoby zámerom vťahovaní do tzv. „aktívneho života”. Práca, počítač, šport, láska, láska ako šport – rýchlo a bez vzťahu – všetko podľa zásady, ako recyklovat’ mozgy. Dav je ovládaný nie vlastným vnútorným životom, ale je vťahovaný do neustálych hier, rýchle reakcie, rýchle podpisy, prvý na križovatke, byť neustále „in”. Preto som rád, že ešte stále sú jednotlivci, ktorí iným ľuďom ponúkajú niečo, čo možno ich donutí k zastaveniu a prežívaniu. Keď ma Tomáš oslovil, napísať zopár riadkov k jeho výberu z posledných prác, najskôr som hľadal v jeho prácach, aspoň mne známu časť jeho života, keď ako môj žiak základnej umeleckej školy navštevoval výtvarný odbor, kde som v tých rokoch učil. Márne som však chcel nájsť stopy, ktoré zanechal vo mne s citlivosťou jemu vlastnou. Tomáš sa už dávnejšie vybral na svoju vlastnú cestu. Tomáš nepodľahol žiadnemu umeleckému štýlu, Tomáš podľahol sebe… Autor žije a tvorí v súčasnosti v Nitre, no za svoj domov stále považuje rodný kraj, ako aj naznačuje v názve svojej výstavy Návraty ku koreňom. No nie sú to len návraty do krajiny, v ktorej má svoje korene, ale aj návraty ku koreňom poctivej maľbe. Vo výbere z posledných rokov nám predstavuje svoj pohľad na úlohu maľby. V jeho priestorových kompozíciách dominuje príroda a s ňou spojená architektúra – hory, stromy, hranaté stavby, ktoré podvedome harmonizuje a transformuje do novej podoby. V týchto obrazoch je „ekologický” a nadčasový podtón. Harmónia, úcta k prírode, k dielu našich predkov, ku človeku Motív vzpriamenosti, symbol rastu a tryskania prírodných síl viditeľne ovplyvňuje autorove väčšinou výškovo koncipované kompozície plné expresie a zároveň precítenosti. Zjednodušené tvaroslovie, často iba výtvarný znak, symbol, v podobe kmeňa stromov, skalnej steny, gesto, linie, prezradzujú vždy osobný prežitok situácie, miesta a tvarov. Základným stavebným kameňom týchto kompozic je LÍNIA a FARBA. Farba ako nositeľ energie, farba ako svetlo, farba formujúca aj tvary a hlboké priestory vytyčené líniami, farba, ktorej svetelná hodnota im dodává duchovný rozmer. Obrazy a kresby Tomáša zviditelňujú tušené, často hľadané, v mnoha variantách skúšané „siločiary neuchopiteľného univerza”. Činí tak maliarskym rukopisom spontánnym, pre ktorý sa vžil termín „expresívny jazyk”. Dynamizácia formy, ktorú mladý maliar kresebné i farebne člení a tým rytmizuje pomocou lineárnych a diagonálnych siločiar, pripomína, že medzi realitou a jej rýdzo výtvarným prepodstatnením, medzi zrakovosťou a osobnou víziou, zostáva čiara, ktorú svojím maliarskym videním prekračuje a ukazuje nám prírodu ako novú realitu pôvodného predmetného a javového sveta. Avšak ani tu nijako nevybočuje zo svojej započatej cesty, iba pozerá na túto skutočnú realitu iným pohľadom.